Slovenský reprezentant Radoslav Malenovský sa k športovej streľbe dostal v roku 2004, krátko po úraze, ktorý mu od základov zmenil život. Spočiatku si streľbou krátil svoj voľný čas počas stredoškolského štúdia. Neskôr sa jej začal naplno venovať a šport ho pohltil natoľko, že dnes zbiera úspech za úspechom. Rodák zo Skalice sa napriek svojmu hendikepu nevzdal a urobil dobre! V súčasnosti totiž patrí medzi športovú špičku nielen doma, ale aj v zahraničí. O jeho športových a tiež súkromných úspechoch, o práci, živote ale aj o tom, čomu sa rád venuje, keď má čas iba pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Radoslav Malenovský?
Som obyčajný človek, ktorý sa narodil a vyrástol v malom mestečku na Záhorí v Šaštíne – Strážach. Dnes mám 31 rokov a z toho už 15 rokov sedím na kolečkovom kresle, na ktoré ma dostal nešťastný skok do vody a zlomené krčné stavce. Odvtedy je môj každodenný život oveľa náročnejší ako som si predstavoval, že niekedy vôbec bude. No napriek tomu sa snažím žiť plnohodnotný a šťastný život. Je to môj dlhodobý cieľ, ktorý sa snažím stále posúvať ďalej. Dnes športujem a mám veľa rôznych koníčkov. Najväčšími sú fotografovanie a hudba. To sú veci, ktoré vypĺňajú v rôznych podobách môj voľný čas.
Čím ťa zaujala športová streľba? Aké boli tvoje začiatky a kedy si sa rozhodol venovať sa streľbe profesionálne?
Športová streľba je o neustálom prekonávaní svojich možností a asi tým si ma získala. Začínal som ako úplný nováčik, amatér, kedy som vo voľnom čase po škole na internáte raz do týždňa chodil na strelecký krúžok. Viedla ho tam vtedy Veronika Vadovičová, ktorá ma ku športu aj dostala spolu s Martinom Gabkom (predsedom športového klubu Altius). Dnes som s Veronikou už precestoval veľký kus sveta a absolvujeme spolu najväčšie preteky. Venovať sa športu profesionálne sa nedá len tak rozhodnúť. Je to dlhá a náročná cesta, ktorú si človek musí vybojovať. Venovať sa športu profesionálne znamená, že sa šport stane vašou profesiou, resp. zamestnaním. Ja sa športovej streľbe vrcholovo venujem od roku 2005 a profesionálnym športovcom som sa stal v roku 2016. Bolo to po návrate z paralympijských hier v Rio de Janeiro, kedy nás spolu s Veronikou pozval na stretnutie vtedajší minister vnútra Róbert Kaliňák, ktorý nám udelil pamätnú medailu ministra vnútra 2. stupňa za úspešnú reprezentáciu Slovenskej republiky a Športového centra polície, kde som vtedy pôsobil ako zabezpečovaný športovec. Vtedy mi zároveň bola ponúknutá aj pracovná zmluva a stal som sa profesionálnym športovcom v Športovom centre polície. Bol to významný míľnik v mojej kariére. Dalo mi to možnosť venovať sa športu naplno a dnes sa to už odzrkadľuje aj na výsledkoch.
Na posledných majstrovstvách sveta si sa stal šampiónom v disciplíne R1 vzduchová puška v stoji v kórejskom Cheong-Ju. Na svojom konte máš však množstvo ďalších krásnych ocenení a víťazstiev. Ktoré z nich považuješ za svoj najväčší športový úspech?
Spomínané víťazstvo z tohtoročných majstrovstiev sveta v Kórei je doteraz mojim najvýznamnejším individuálnym úspechom. V tejto disciplíne som aktuálne aj na prvom mieste vo svetovom rebríčku a som aj držiteľom finálového svetového rekordu. Sú to úspechy ku ktorým viedla dlhá a náročná cesta a vážim si ich naozaj veľmi. Významným umiestnením bolo aj štvrté miesto z PH v Riu 2016, no to bolo zároveň aj veľkým sklamaním, keďže ma od paralympijskej medaily delil naozaj len kúsok. No zapôsobilo to aspoň ako motivácia.
Športová streľba to zrejme nie je len stlačiť spúšť, ako si mnohí myslia. Čo tento šport obnáša? Ako vyzerá tvoja príprava a tvoje tréningy? Je to šport náročný fyzicky či skôr psychicky?
Ako som už spomenul vyššie, streľba je komplexný šport. Vyzerá jednoducho a nezáživne. No je to šport o neustálom prekonávaní ľudských možností. Na to, aby človek v tomto športe patril medzi najlepších na svete, musí byť v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii. Človek v tomto športe posúva úroveň ovládania svojho tela na absolútne maximá, musí sa vedieť extrémne koncentrovať, sústrediť na stabilitu, jemnosť pohybov, dýchanie, tep srdca a musí vedieť zvládať vysoké psychické napätie a stres. Zároveň je to aj technicky náročný šport. Nestačí sa venovať len kondičným a streleckým tréningom. Treba vedieť aj pracovať s technickým vybavením a vedieť si ho prispôsobiť podľa individuálnych potrieb. Toto všetko zladiť a dostať sa na vrcholovú úroveň občas nazývam aj alchýmiou. Stále prekonávate svoje možnosti a pritom sa nikdy nedostanete do cieľa. Vždy je totiž priestor kam sa dá ešte ďalej posunúť. Vyžaduje si to enormné množstvo času, ale úspech v tomto športe je potom veľkým zadosťučinením. Ten pocit sa potom môže stať návykovým. Možno raz príde čas, kedy z toho už začnem byť unavený a prestane ma to baviť. Potom možno skúsim kariéru trénera. Zatiaľ je ten čas však v nedohľadne.
Tréningová príprava je dnes u mňa komplexnou záležitosťou. Pravidelne cvičím vo fitku, pridal som plávanie, pravidelne rehabilitujem a to všetko musím zladiť samozrejme so streleckými tréningami a regeneráciou. Je v tom zahrnuté veľké množstvo cestovania. Keď je obdobie pred dôležitými pretekmi, je to nonstop príprava a večer chodím skoro spať, aby som bol na ďalší deň dobre odpočinutý a zregenerovaný. Vždy sa však snažím urobiť si aspoň v nedeľu voľno. V období mimo dôležitých pretekov je to samozrejme voľnejšie a nehrotím to do extrémov. Človek musí mať aj čistú hlavu.
Čo všetko tvorí tvoju športovú výbavu? Je tvoja výstroj niečím špecifická?
Športová streľba je technicky veľmi náročný šport. Okrem špičkových zbraní je treba ich vedieť aj prispôsobiť individuálnym potrebám, nájsť čo najlepšie strelivo, ktoré si rozumie s hlavňami mojich zbraní, čo je hotová alchýmia. No a okrem toho potrebujem aj špeciálne strelecké oblečenie, rôzne iné doplnky a špeciálne upravený invalidný vozík.
Máš na poli športovej streľby svoj vzor, ktorý ťa inšpiruje?
Samozrejme vnímam a sledujem svetovú špičku. No akýsi plnohodnotný vzor nemám. Streľba je veľmi individuálna záležitosť a to čo funguje u mňa, nemusí u iného špičkového strelca. Je pre mňa vždy výzvou bojovať o medailové pozície so svetovou špičkou, no konkurencia je dnes obrovská a raz je na vrchole jeden, inokedy druhý. Skôr ako hľadať nejaký vzor sa skôr snažím vždy prekonávať svoje vlastné možnosti. Posúvať svoje výsledky stále ďalej a prekonávať stále svoje maximá.
Čo pre teba znamená šport?
Šport ma fascinuje, napĺňa ma a je veľmi dôležitou súčasťou môjho života. Čím dlhšie sa športu venujem, tým viac mu prepadávam a tým viac si uvedomujem a najmä vážim, čo všetko mi do života dal a kam ma posunul. Či už po fyzickej stránke alebo aj mňa ako človeka. Šport je na Slovensku podceňovaný fenomén. Ja som šťastný, že som sa športu po úraze začal venovať. Bolo to jedno z najzásadnejších a najlepších rozhodnutí v mojom živote.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom hľadaj ženu. Za každým úspešným športovcom však bezpochyby stojí dobrý tréner. Kto vedie tvoje tréningy a tvoje športové kroky?
Úplne začiatky a môj prvý kontakt so streľbou bol s Veronikou Vadovičovou. Krátko po tom som začal chodiť na tréningy k Jozefovi Širokému, ktorý mi bol dlhé roky trénerom. Dnes je mojim osobným trénerom môj otec. Venoval sa mi pri športe od úplných začiatkov a vyústilo to do štádia, kedy sme sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Potreboval som sa posunúť ďalej a mal som už jasno v tom, čo chcem a ako chcem fungovať ďalej. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Okamžite som išiel výsledkami hore a dnes mám najväčšiu výkonnosť za celú svoju kariéru.
Vrcholovým športovcom zostáva len málo priestoru na voľný čas. Keď sa nejaký nájde, ako ho rád využiješ?
To je pravda. Najmä pred vrcholovými podujatiami nemám voľný čas prakticky vôbec a keď prídem domov, odpočívam. Ak však mám voľný čas, trávim ho najčastejšie pri hudbe, filmoch a mojou veľkou vášňou je aj fotografovanie. Robím si radosť budovaním stránky „fotobloger.sk“, kde zverejňujem svoje fotografie.
Aj vďaka športu si navštívil mnohé zaujímavé krajiny. Mohol by si porovnať bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
Myslím si, že tradične sú na tom dobre, čo sa bezbariérovosti týka, najmä bohaté európske krajiny. Myslím, že Nemecko, Rakúsko alebo škandinávske krajiny udávajú svetu trend. Ale veľmi dobre som sa cítil aj v Južnej Kórei a iných ázijských krajinách. Veľmi som zvedavý na Japonsko, ktoré som doteraz nenavštívil, no tipujem, že v tomto smere budú tiež na tom dobre. Na Slovensku potrebuje národ ešte v tomto smere dospieť. Vidieť to často napríklad na parkovacích miestach pre invalidov. Neraz sa mi stalo, že na mňa človek, ktorý tam nemal čo robiť ešte aj slovne zaútočil a tváril sa ako keby som požadoval niečo výnimočné. Ľudia si často špeciálne požiadavky, ktoré hendikepovaní ľudia majú, mylne zamieňajú s nejakými výhodami. Neuvedomujú si, že sú to potreby, ktoré odstraňujú v našich životoch obrovské existenčné obmedzenia. Že tam nie je čo závidieť. Oveľa radšej by som prijal parkovať na bežnom mieste alebo chodiť na klasické verejné toalety a nebyť odkázaný na tie pre hendikepovaných, ak by to znamenalo, že môžem zahodiť kolečkové kreslo.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
Môj stály a dlhodobý cieľ v živote je jednoduchý – byť šťastný a žiť pekný život. Bojujem síce každý deň so svojim hendikepom a o to je to náročnejšie, no nič nie je nemožné. Človek nikdy nebude spokojný a tak je to správne. To nás posúva ďalej. Treba mať ciele, treba mať sny. A treba si ich plniť. Bez nich by bol život o ničom.
Ľuďom s postihnutím uľahčujú život rôzne kompenzačné pomôcky. Mnohé z nich distribuuje aj naša spoločnosť ARES. Si majiteľ niektorej z našich šikovných pomôcok? Ak áno, ktoré sú to a v čom ti pomáhajú?
Od spoločnosti ARES mám doma stropný zdvihák. Ten pre mňa v jednom čase riešil priam existenčné problémy, keď som sa vďaka nemu vedel po operácii presúvať do vane. Teraz to už našťastie zasa zvládam aj bez neho, no ak by sa mi zasa náhodou niekedy niečo podobné stalo, viem, že som aj na tieto podmienky pripravený.
Dnes ho však využívam pravidelne na cvičenie a rehabilitáciu. Používam špeciálny tréningový oblek a používam ho na istenie počas cvičenia nôh a rehabilitácie chôdze. Bez neho je u mňa veľmi vysoké riziko pádu, pričom by som si mohol spôsobiť rôzne zlomeniny a tak by to bolo veľmi nebezpečné. Takže stropný zdvihák je u mňa nenahraditeľným pomocníkom.
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov v športovej streľbe.