Natália pochádza z oravskej dedinky Žaškov. Hoci už viac ako desať rokov žije, študuje a pracuje v Bratislave, do svojej rodnej obce sa vracia rada. Čo ju do veľkomesta priviedlo, čo jej robí radosť a čo chce v živote dosiahnuť? O jej súkromných úspechoch o živote, aj o tom, čomu sa rada venuje keď má čas iba sama pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Natália Turčinová?
Natália Turčinová je perfekcionistka, ktorá si z času na čas dopraje celodenný seriálový maratón. Vášnivo miluje poriadok, izbové rastliny, dobré knihy, láskavých a inšpiratívnych ľudí, vôňu mora a čerstvo pokosenej trávy. Je pôžitkárka. Dopraje si pekne vyzerajúce miesta, jedlo a doplnky do bytu. Je beznádejná workoholička dookola si obhajujúca svoje ponocovanie pri plnení pracovných úloh. Večne sa obklopuje priateľmi, rada hľadá nových a prihovorí sa cudzím. Optimisticky pozerá na svet a myslí si, že láskavé správanie sa k okoliu je kľúčom k vlastnej spokojnosti.
Čo ťa priviedlo do Bratislavy?
Vysoká škola. Chcela som vyštudovať právo, ale (bariérové) okolnosti ma nakoniec priviedli na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Hoci nie je odbor Geografia a demografia ani z najväčšej vzdialenosti príbuzný právu, som vďačná za skúsenosti a vedomosti, ktoré som vďaka výške nadobudla. Bola to aj škola života. Naučila som sa hospodáriť s časom aj s peniazmi, s každým jedným novým dňom, ktorý som strávila na internáte ďaleko od ochranných krídiel rodičov a súrodencov. A okrem toho vám viem presne povedať, ako vznikajú pohoria vrásnením, ako vypočítate úhrnnú plodnosť alebo vám porozprávam o úmrtnosti podľa príčin smrti.
Mala škola prispôsobené podmienky pre študenta pohybujúcim sa na vozíku?
Dovolím si tvrdiť, že PrifUK je bezbariérová fakulta. Od vchodu, cez bezbariérové toalety, až po výťahy a učebne. Pri niektorých odboroch je ale potreba absolvovať terénne práce a exkurzie v prírode, čoho som sa žiaľ nemohla zúčastniť. S vedením sa samozrejme dalo dohodnúť. Našli mi náhradnú prácu. Väčšinou bolo treba len vypracovať zadanie, takže o kredity som neprišla, ale bola som ukrátená o ten najlepší čas strávený so spolužiakmi. Počas štúdia mi veľmi pomohlo Centrum podpory študentov so špecifickými potrebami UK a pani Mendelová. Každý, kto má nejaký druh postihnutia a absolvoval štúdium na vysokej škole, tohto stelesneného anjela v ľudskej podobe dobre pozná.
Čo by si zlepšila v podmienkach vysokých škôl pre ľudí so zdravotným postihnutím?
Bezbariérovosť. A ešte raz bezbariérovosť. Ale takú tú skutočnú. Nie bariéry odstránené bariérovým spôsobom. Aby sme si nemuseli vyberať školy podľa prístupnosti, ale podľa toho, čo nás naozaj baví a čomu sa chceme v živote venovať.
Vieme o tebe, že si sa v minulosti venovala športu boccia. V čom ti učarovala?
Boccii som sa nikdy nevenovala naplno. Dodnes si pamätám, ako ma môj tréner „sprdol“, že poriadne netrénujem a na turnaje sa chodím socializovať. A mal pravdu. Tú hru som milovala kvôli ľuďom, ktorých som vďaka nej stretávala. Všetkých tých krásnych, odhodlaných, bojovných, aj ochotných a obetavých ľudí. S mnohými sa stretávam dodnes aj keď boccii sa už vôbec nevenujem. Vďačím jej ale za veľa. Za prvého osobného asistenta, za „frajíra“, za nezabudnuteľné zážitky, aj za víťazstvá samej nad sebou. Napríklad keď bolo treba vstávať veľmi skoro ráno na turnaj.
V Bratislave žiješ za pomoci osobnej asistencie. Ako vnímaš túto formu pomoci?
Ako by som to len povedala, aby som do pár viet zhrnula dôležitosť, potrebu a nádhernosť osobnej asistencie? Možno aj táto jedna veta stačí. Vďaka asistencii môžem naplno existovať a fungovať vo svojom každodennom živote. Síce rukami a nohami iných ľudí, ale tých najlepších. Som obklopená šikovnými osobnými asistentkami a asistentmi, ktorí mi neskutočne pomáhajú a tak, ako som sa kedysi obávala vpustiť si do súkromia a do života „cudzieho človeka“, si dnes túto formu pomoci nedokážem vynachváliť. Ale priala by som si, aby to mohli povedať aj ľudia, ktorí osobnú asistenciu vykonávajú. Aby bola táto práca naozajstnou a hodnotnou prácou aj pred zrakom štátu. To je téma, ktorá ma zdvíha z vozíka a často aj zráža z nôh…
Si rodáčka z Oravy. Vedela by si porovnať život vozičkára na dedine a v meste?
V Bratislave žijem už viac ako desať rokov. A hoci som sa v hlavnom meste usadila, zriadila som si tu trvalé bydlisko a kúpila som si byt, stále som srdcom Oravčanka. Mám radosť z toho, že nosím v sebe „cnosti“ dedinskej „dievky“, zároveň si však myslím, že som tak trochu aj mestské dievča. Milujem kaviarničky, knižnice, pekné reštaurácie, hromadu ľudí a ruch. Mám radosť, keď sa okolo mňa stále niečo deje. Bratislava pre mňa zároveň znamená slobodu pohybu a nezávislejší život. Najviac si ale oddýchnem s rodinou na Orave, na záhrade obklopená našou zverinou.
Určite využívaš možnosť cestovať mestskou hromadnou dopravou. Ako je na tom podľa teba Bratislava z pohľadu dopravy a jej bezbariérovosti?
Hromadnou mestskou dopravou cestujem často. Bezbariérovosť tohto druhu prepravy považujem za obrovský benefit mesta. Je to ďalší krok k nezávislosti, ktorá je pre mňa tak bytostne dôležitá. Chce to síce malú dávku plánovania si cesty vopred, ale nemám pocit, že by som sa niekam nevedela dostať. S mnohými vodičmi MHD sa priatelím práve vďaka stretnutiu sa pri príležitosti vyklápania plošiny. Dokonca ma jeden z nich vyniesol v náručí z autobusu, zatiaľ čo cestujúci sa potrápili s vozíkom, keď sa plošina zasekla a nebolo možné s ňou pohnúť smerom von. Ten ujo šofér je dodnes mojím hrdinom.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Milujem spánok a nenávidím ranné vstávanie. Ale keď musím, naveľa naveľa sa z tej postele nejako pozbieram. Deň sa mi začína o ôsmej ráno, keď ma zobudí zvuk kľúča asistentky v zámke a kocúr trieliaci cez celú spálňu tešiac sa, že prišla spasiteľka rozdávajúca granulky a mäso z kapsičky, kým jeho lenivá panička rozliepa oči. Hodinku mám na prípravu a od deviatej do sedemnástej pracujem. Neoficiálne ešte oveľa dlhšie. Asistentka je so mnou do jednej. Sme zohraté dvojice, preto moje dievčatá presne vedia, čo treba urobiť. Kým ja sedím za počítačom a pracujem, postarajú sa o domácnosť, kocúra, o poštu, nákupy, jedlo a o všetko ostatné, čo vyplynie z daného dňa a situácie. Sú to také moje čarodejky a často si hovorím (väčšinou vtedy, keď mi umývajú chrbát a vlasy), že tento život milujem a ďakujem Bohu za ich šikovné ruky. Dva až tri krát do týždňa som fyzicky v office medzi kolegami. A počas víkendov dlho spím, čítam, pozerám, prechádzam sa, stretávam sa, varím, upratujem, hrám sa s kocúrom a keď je treba, aj pracujem.
Kde pracuješ? Čo je tvojou úlohou?
Plný úväzok si skladám z viacerých pracovných náplní. Už som spomínala, že milujem pestrosť, farebnosť a rôznorodosť? Preto aj viaceré zamestnania. V hračkárstve Toyeto sa starám o potreby zákazníkov prostredníctvom online zákazníckej podpory a v OMD v SR prispievam k lesku sociálnych sietí a venujem sa redakčnej a editorskej činnosti časopisu Ozvena. Popritom mám ešte pár menších jobov na privyrobenie si. Mám čo robiť, ale hypotéku za mňa nikto platiť nebude. Okrem toho sa stotožňujem s tvrdením, že prácou je človek živý. A ja život milujem.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
Je toho toľko! A ja mám stále pocit, že jeden život je príliš krátky na to všetko, čo chcem ešte stihnúť, na čo všetko chcem myslieť, na všetky cesty, na ktoré sa chcem vydať, na všetky knihy, ktoré chcem prečítať, na všetkých priateľov, ktorých chcem vidieť a nových ľudí, ktorých chcem spoznať. Chcem sa učiť nové veci, pracovať na sebe. Robiť niečo, čo má zmysel a posúva ma vpred. Chcem okolo seba chrliť dobro, radosť a múdro.
Ľuďom s postihnutím uľahčujú život rôzne kompenzačné pomôcky. Mnohé z nich distribuuje aj naša spoločnosť ARES. Si majiteľkou niektorej z našich šikovných pomôcok? Ak áno, ktoré to sú a v čom ti pomáhajú?
Svoj život si neviem predstaviť bez stropného zdviháku od ARESu. To je nenahraditeľná pomôcka v mojej domácnosti. Odbremení asistentky a asistentov a ja môžem spokojne priberať bez toho, aby mi niekto pripomínal, že som ťažká na to, aby ma prenášal v náručí. A špeciálne upravené auto s nájazdovou plošinou… tak tu vyvstáva otázka? Ako som žila predtým, keď som ho nemala?
Čo by si chcela našim čitateľom odkázať?
Všetkých vás pozdravujem, prajem veľa zdravíčka a veľa energie do každého jedného dňa. Buďte dobrí k sebe aj k svojmu okoliu. Pretože nikdy nevieme, ako ovplyvňujeme životy ľudí okolo nás. Netreba nad tým rozmýšľať, venujme pozornosť každému okamihu, kedy môžeme pomôcť, má to zmysel.
P.S. Som trošičku slniečkárka a preto ma máte radi, však? 🙂
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme Ti veľa energie do života a mnoho úspechov v práci aj v súkromí.