Slovenská reprezentantka Michaela Balcová sa k Boccii dostala v roku 2009. Spočiatku si Bocciou krátila svoj voľný čas počas stredoškolského štúdia. Neskôr sa jej začala naplno venovať a šport ju pohltil natoľko, že dnes zbiera úspechy. Rodáčka z Popradu sa napriek svojmu hendikepu nevzdala. V súčasnosti patrí medzi športovú špičku, nielen doma, ale aj v zahraničí. O jej športových a tiež súkromných úspechoch, živote, aj o tom, čomu sa rada venuje, keď má čas iba pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Michaela Balcová?
Narodila som sa v Poprade a celé detstvo som prežila pod Tatrami. Mám vrodené postihnutie Arthrogryposis multiplex congenita, čo znamená, že všetky kĺby v mojom tele boli pri narodení stuhnuté. Po intenzívnej fyzioterapii dnes prejdem krátku vzdialenosť aj bez pomoci vozíka a žijem plnohodnotný a šťastný život. Študujem na univerzite a plním si sny v športe.
Čím ťa zaujala boccia? Aké boli tvoje začiatky a kedy si sa rozhodla venovať sa boccii profesionálne?
Od detstva som závodne plávala, vždy som sa snažila mať čo najviac pohybu, lebo iba ten mohol zlepšovať môj zdravotný stav. Bocciu som vôbec nepoznala, až ma v jeden deň na telesnej výchove oslovil môj tréner Martin Gabko či by som to nechcela vyskúšať. V tom čase som mala opakované zlomeniny nohy a kvôli tomu aj väčšiu pauzu od plávania. Vtedy som to brala len ako vyplnenie voľného času, avšak veľmi rýchlo ma to začalo baviť a chlapci ma prijali do svojho kolektívu. Vedela som, že to je šport, ktorému sa chcem venovať aktívne. Od roku 2014 som zaradená do slovenskej reprezentácie a teraz chodievam s chlapcami na každý medzinárodný turnaj.
Na posledných majstrovstvách sveta si sa stala šampiónkou v Pároch BC4 v Anglickom Liverpoole. Na svojom konte máš však množstvo ďalších krásnych ocenení a víťazstiev. Ktoré z nich považuješ za svoj najväčší športový úspech?
Odkedy sme vyhrali majstrovstvá Európy v roku 2015 mali sme “šnúru“ turnajov, kde sme takmer vždy získali medailu. Veľmi sa nám darilo a vyvrcholilo to výhrou na Paralympijských hrách v Riu v kategórii BC4. Bolo to niečo neuveriteľné, prvá paralympiáda a hneď zlatá medaila. Avšak potom medzinárodná federácia zmenila testovanie športového materiálu a my sme museli zmeniť všetky lopty, s ktorými sme hrali. Chvíľku nám trvalo, kým sme sa znovu dostali do formy. Preto považujem zlato z majstrovstiev sveta za veľmi významné. Touto výhrou sme sa opäť dostali na špicu svetového rebríčka a môžeme sa začať plne sústrediť na ďalšiu paralympiádu v Tokiu.
Boccia to zrejme nie je len hodiť loptu do kurtu, ako by si mnohí mohli myslieť. Čo tento šport obnáša? Ako vyzerá tvoja príprava a tvoje tréningy? Je to šport náročný fyzicky či skôr psychicky?
Môže sa zdať, že je to jednoduchý šport, avšak keď to človek skúsi, opak je pravdou. Je to hra, v ktorej musíme byť sústredení na každý jeden pohyb. Len malé zaváhanie, pohnutie rukou, zlý uhol vozíka, to všetko môže ovplyvniť hod a loptička ide tam, kam nechceme 🙂 Taktiež hráč musí byť plne koncentrovaný a vedieť taktizovať. Trénujem aspoň trikrát do týždňa, okrem toho mávame sústredenia s celým reprezentačným tímom, kde trénujeme dvojfázovo. Dôležitá je aj mentálna príprava, preto pracujeme aj so športovým psychológom.
Máš na kurtoch v Boccii svoj vzor, ktorý ťa inšpiruje?
Na mojom prvom medzinárodnom turnaji ma oslovil jeden kanadský hráč – Marco Dispaltro. Povedal mi, že sledoval moju hru a vidí vo mne veľký potenciál. Nakoľko na tom podujatí vyhral, bola to pre mňa veľká česť, že za mnou vôbec prišiel. Motivovalo ma to k ďalšej práci a odvtedy sa z turnaja na turnaj snažím prekonávať samú seba. Dodnes sme dobrí kamaráti a som šťastná, že som ho mohla spoznať.
Čo pre teba znamená šport?
Šport ma skutočne napĺňa. Keďže od malička športujem, je mojou súčasťou a už si svoj život bez neho neviem predstaviť. Veľa mi dáva po fyzickej a aj po psychickej stránke. A hlavne som so skutočne úžasnými ľuďmi, ktorí sú pre mňa moja druhá rodina.
Za každým úspešným športovcom však bezpochyby stojí dobrý tréner. Kto vedie tvoje tréningy a tvoje športové kroky?
Ako som už vyššie spomenula, môj tréner ma nielen pripravuje na výkony, ale on ma aj objavil. Verím, že nič nie je náhoda a dodnes som mu veľmi vďačná, že tam v ten deň prišiel a oslovil ma. Myslím si, že je to najlepší tréner akého som si mohla priať. V každej chvíli vie, čo povedať, aby ma povzbudil a namotivoval na výkon. Je taktiež nielen vynikajúci tréner, ale aj skvelý človek a som veľmi šťastná, že je v mojom živote.
Vrcholovým športovcom zostáva len málo priestoru na voľný čas. Keď sa nejaký nájde, ako ho rada využiješ?
Okrem toho, že športujem, odovzdávam to, čo som sa v športe naučila ďalej. Už druhý rok mám pridelených hráčov z mládeže, ktorých trénujem. Okrem toho študujem, rada si pozriem dobrý film, ale najradšej trávim voľný čas s mojimi mladšími bratmi.
Na Ekonomickej univerzite v Bratislave študuješ štatistické metódy v ekonómii. Ako zvládaš štúdium aj šport Boccia? V škole máš prispôsobené bezbariérové podmienky?
Na bakalárskom štúdiu to bolo o niečo náročnejšie. Turnajov bolo veľmi veľa, tak som študovala o rok dlhšie. Teraz už je to lepšie, našla som si systém ako to čo najlepšie skĺbiť, aby neutrpelo ani jedno, ani druhé. Vyučujúci sú ústretoví a som im za to veľmi vďačná. Ekonomická univerzita je prístupná pre vozičkárov a naozaj sa tu bezbariérovosť z roka na rok zlepšuje.
Aj vďaka športu si navštívila mnohé zaujímavé krajiny. Mohla by si porovnať ich bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
Možno som mala šťastie, ale zatiaľ som v každej krajine, ktorú som navštívila, nemala problémy s bariérovosťou. Či to boli európske krajiny ako Portugalsko, Španielsko, ale aj Amerika či Arabské Emiráty. Vnímam však zlepšenia aj u nás a verím, že to pôjde len k lepšiemu! 🙂
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
Osobným cieľom v mojom živote je prežiť každý jeden deň najkrajšie ako sa len dá. K tomu samozrejme úspešne ukončiť vysokú školu a venovať sa mladým hráčom ako dlho len budem môcť. Odovzdávať im moje skúsenosti, učiť ich vytrvalosti a vidieť ako pred mojimi očami napredujú je úplne najlepší pocit!
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov v Boccii.