Martinka Valachová, usmievavá mladá slečna, bývajúca na Banšelovej ulici v Bratislave, je vskutku neobyčajná osoba. Aj napriek hendikepu, ktorý ju životom sprevádza na kolieskach vozíka, vás odmení každý deň milým úsmevom. Túto osôbku sme mali možnosť lepšie poznať prostredníctvom našej práce, v ktorej sa snažíme pomôcť prekonať architektonické bariéry číhajúce v bežnom živote. Keďže je Martinka nielen usmievavá, ale ozaj zhovorčivá, požiadali sme ju o krátky rozhovor, aby sa s nami podelila o pocity, myšlienky a o náladu z nej vyžarujúcu.
Na úvod by sme ťa, Martinka, chceli požiadať, aby si sa nám v skratke predstavila.
Mám 25 rokov, bývam spolu so sestrou Silviou a mamkou v byte na Banšelovej ulici v Bratislave. Po základnej a strednej škole zameranej na počítačovú výučbu som začala pracovať v DSS Prima, ktorá sa nachádza asi 10 minút pešo od domu.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Môj bežný deň sa začína skoro ráno, kedy sa chystám buď na ranné cvičenie a rehabilitáciu alebo do práce. Cvičiť chodievam na Tehelné pole, takže dopravovať sa tam musím mestskou hromadnou dopravou, čo zaberie tiež značnú dobu, pokým prídeme na dané miesto. Do práce to mám síce kúsok, ale začínam už o ôsmej ráno.
Takže často využívaš na presun MHD v Bratislave? Ako sú prispôsobené dopravné prostriedky na prevoz vozičkára, ktoré spôsoby najčastejšie využívaš? A presúvaš sa sama alebo v doprovode?
Veľmi rada cestujem trolejbusmi, ktoré sú dobre prispôsobené na prevoz na vozíku. Sama by som to nezvládla, takže mi pomáha moja sestra Silvia. Jej pomoc je nenahraditeľná a s humorom, s ktorým ma sprevádza, sú dni veselšie a aj cestovanie sa stáva ľahšie. Električky sú tiež prispôsobené bezbariérovým prístupom, no toto cestovanie som ešte neskúšala.
Doprava je bezbariérová, ale čo, ak si chceš v meste vybaviť niečo na úrade, kultúrne sa vyžiť alebo skočiť len tak niekam na kávu, je veľa bezbariérových prístupov v meste?
Do mesta chodievam, či už na prechádzky alebo si sadnúť niekam na kávu, na obed. Je už veľa podnikov vybavených bezbariérovým vstupom a aj hygienické miestnosti sú priestranné. Sem tam zájdeme aj do galérie, ale upozorňujem, že vstup musí byť minimálne deň dopredu ohlásený. Takisto je to aj v niektorých divadlách a kinách. Čo sa týka úradov, väčšinou sú vybavené schodiskovou plošinou, ktorú niekto obsluhuje alebo sú v objektoch výťahy či rampy. Spolu so Silviou to už máme zmapované, tak vieme kade chodiť, aby sme si to uľahčili.
Z toho vyplýva, že sa rada vo voľnom čase pohybuješ v spoločnosti, ale čo rada robíš, keď si doma alebo keď počasie nie je natoľko dobré, aby sa dalo chodiť po vonku?
Doma sa rada venujem ručným prácam. Vyšívam, kreslím, z papiera vyrábam rôzne kytice a ozdoby, a veľmi rada tiež vyrábam náramky a tričká. Veľa z toho som aj vyskúšala v práci, kde takéto ručné práce vyrábame a predávame. Okrem iného mám veľký vzťah k hudbe. Hrala som na husliach a tancovala v súbore, pokým to šlo. Tento záujem o hudbu vo mne pestuje hlavne rodina, ktorá je s ňou úzko spätá.
Teraz by som sa ťa chcela spýtať, čo ti v živote okrem najbližších uľahčuje presun na vozíku?
Dlho používame schodiskovú stoličku od firmy Ares, pomocou ktorej sa vieme dostať z bytu von. Zdolať tri schodiskové ramená nie je nič ľahké, takže tieto stoličky využívame denne a sú nám veľmi nápomocné.
Pred niekoľkými dňami sme vám inštalovali aj ďalšiu pomôcku – stropný zdvihák – ktorý by vám mal pomôcť s nakladaním na vozík a do postele a na kúpanie v sprche. Ako sa vám táto pomôcka zatiaľ osvedčila v domácnosti a aký máš pocit pri presúvaní?
Áno, tento zdvihák máme nainštalovaný niekoľko dní a tiež nám s ním pomohla firma Ares pod vedením pána Drobného, ktorého už dlhší čas poznáme a vždy je ochotný nám dobre poradiť. Zatiaľ sme ešte začiatočníci a učíme sa zdvihák používať. Ale pocit vo vaku je príjemný a presúvanie je pohodlné. Viem ho sama ovládať, takže keď ma už mama alebo sestra umiestnia do vaku, pomocou ovládania sa sama zdvihnem a takisto aj spustím.
Na záver by som sa ťa chcela spýtať, čo by si odkázala všetkým ľuďom, ktorí nemajú problém s pohybom a s prekonávaním bariér.
Týmto ľuďom by som chcela odkázať, aby si to, že sú zdraví, začali uvedomovať a vážiť. Veď skúsiť si jeden deň na invalidnom vozíku môže byť pre nich inšpiráciou a ponaučením, aby si začali uvedomovať skutočné hodnoty, ktoré sú na okolo nás a sú zadarmo.
